V posledných rokoch sa frekvencia kvalitných koncertov tohoto žánru prudko zvýšila, ale to, že jarné „džezáky“ majú významné miesto na scéne, sme sa presvedčili aj v sobotu v Ateliéri Babylon. A je skvelé, že protagonistkami všetkých troch formácií boli ženy.
Aj človek, čo má slušný prehľad o jazzovej a soulovej scéne, poznal zrejme len protagonistov jednej formácie z troch: bubeníka Omara Hakima a klávesistku Rachel Z. Sú manželia, samostatne hrali s desiatkami obrovských mien a prevádzkujú vlastnú kapelu.
BJD sú však značka, ktorej sa dá veriť, a tak zrejme väčšina z návštevníkov šla na koncert aj bez nejakého podrobnejšieho štúdia YouTube.
Koncert započala estónska speváčka, klávesistka a skladateľka Kadri Voorand. Vyšla na pódium len s kontrabasistom, z ktorého sa na záver koncertu vykľul aj basgitarista (Mikhel Mälgand).
Začalo to vysoko umeleckou skrumážou, z ktorej sa však veľmi rýchlo vykľula mimoriadne duchaplná produkcia s neustále prítomným humorom, šarmom, nadhľadom, brilantnými aranžmánmi a skvelými inštrumentálnymi výkonmi. Zdá sa vám, že je v tejto vete veľa superlatívov?
Tak to ich bolo naživo oveľa viac. Kadri vkusne používala looper, efektový procesor, ale hutnosť vytvárali len a len aranžmány, schopnosti, rozmach a inteligencia. Kadri bola na zjedenie, človek si ju úprimne obľúbil po prvých minútach, bavila sa, bavila sálu, hovorila a aj spievala po slovensky, vysvetľovala dej piesní a ako spievala! Ako zvyknú muzikanti hovoriť – fúha.
V rámci farieb podkladu využila aj kalimbu, ktorú žartom nazvala estónsky ľudový nástroj, či detský xylofónik v nekonečnej zvukomalebnej sľučke. Basák hral absolútne vecne, presne definoval slovo sprievod, ale zároveň pridával farby a kontrapunkt. Jacksonova skladba They Don’t Really Care About Us bola zaranžovaná tak, že by ju asi ani Quincy Jones neofrfľal.
A vlastne ani neviem čo som tam všetko počul, určite jazz (to je jasné), ale aj nejaké sofistikované odkazy na muzikálové produkcie, vážnu hudbu, a vlastne, to je jedno.
Každopádne táto hudba vážna nebola ani trochu, a pri všetkej závažnosti hriala a zabávala. A napriek tomu, že išlo hlavne o živú performance, chcem ju počúvať aj doma.
Bubeník Omar Hakim a jeho manželka, klávesistka Rachel Z majú také portfóliá, že keby som vymenoval všetky ich štácie, tak sa to už nezmestí na Aktuality. Takže radšej si kliknite na linky na ich menách a uvidíte.
Pre mňa osobne je kultová spolupráca Omara Hakima so Stingom na albume Bring On The Night, čo je podľa mňa jedna z najlepších živých nahrávok všetkých čias, a Rachel Z ma toho tiež na rováši dosť – a navyše aj ako skladateľka.
Vystúpili vo formácii nazvanej Omar Hakim & Rachel Z OZ Experience feat. Linley Marthe & Louis Winsberg a priniesli fusion (jazzrock) na špičkovej svetovej úrovni. Jasné, vedeli sme, čo príde a o čom to je, lebo tento typ fusion už sa evolučne nejako nemení, ale to asi ani nechceme.
Bola to taká retro spomienka. Omar búcha ako boh. Starý boh. Mladí bohovia už dnes búchajú inak a na oveľa úspornejších súpravách bicích nástrojov, ale aj to je život. keby sa hudba nevyvíjala, zahynula by. Neskutočný bol basák Linley Marthe, ktorého sme videli v roku 2005 s Joeom Zawinulom.
Pre neho ako keby trendy neplatili. Ešte stojí za zmienku, že Rachel Z hrala so zlomenou ľavou rukou, a žiadne počuteľné problémy. Skrátka, táto pani je pani. A najlepšie jej sedia jej vlastné melodické veci.
Apropo, niektoré sólové zvuky syntetizátoru (a aj gitary) boli dosť umelohmotno-chemicko-škaredé. Ale inak to bolo dobré. Ako hovoril Jaro Filip, jazzrock, chlapi!
Nikto zrejme nebude namietať, že vyvrcholením koncertu bolo vystúpenie etiópsko-izraelskej speváčky menom Ester Rada. Jej osobný príbeh je mimoriadne zaujímavý, jej rodičia prišli do Izraela z utečeneckého tábora v Sudáne počas operácie Moses v roku 1984, ktorá evakuovala etiópskych Židov do Izraela počas občianskej vojny v roku 1984.
Ester Rada je známe meno v neosoulovom svete, ale vzhľadom na to, že má len dva sólové albumy, stále to nie je hviezda prvej kategórie. Po koncerte na Pohode 2016 sa predstavila aj jazzovejšiemu publiku a bolo to stretnutie na najvyššej úrovni.
Takto skrátka vyzerá fantastický koncert so všetkým, čo k tomu patrí. Od muzikantov a muzikantky (basgitaristky), ktorí hrali skvelé, moderné, sofistikovné aranžmány suverénne a uvoľnene až po komunikáciu s publikom, ktorá bola nevtieravá, ale srdečná, skrátka všetko. Počuli sme neosoul, world music, groove, funk.
Klasický kvartet (bicie, basa, gitara, kláves) plus malá dychová sekcia (trombón, saxofón) hral famózne aranžmány od soulu po world music. Vlastné skladby aj nejaké super cover verzie, speváčka dávala vo veľkom štýle a, ako sa hovorí, v istej klasickej knihe, bolo to dobré.