Jarné bratislavské jazzové dni 2016: Mladosť, duša, i technológie

Adam Hudec, 6. 6. 2016, Jazz.sk

Z tohtoročných Jarných bratislavských jazzových dní, ktoré sa konali 2. júna 2016 v priestoroch Ateliéru Babylon, som odchádzal omámený pre mňa nevídane bohatou plejádou emócií a dojmov. Som preto veľmi rád, že vám o všetkom môžem v nasledujúcich riadkoch napísať. Na festivale tento rok vystúpili traja interpreti: Poľská basgitaristka Kinga Glyk so svojím kvartetom, hráč na čokoľvek klávesové (a nielen to) Cory Henry so svojím „Revival“ projektom, a jazzová YouTube superstar, multiinštrumentalista Jacob Collier. Večerom už tradične divákov sprevádzal Peter Lipa. Aké to bolo?

Kinga Glyk
Poľský kvartet na čele s basgitaristkou (srdce basgitaristu musí poskočiť) vystúpil ako prvý a príjemne nás naladil na jazzovú vlnu. Zvuk bol elektrický, trochu jazz-rockový, o čo sa postaral Stratocaster, klávesové nástroje s častými synth lead sólami, a nekompromisné, takmer bigbítové bicie. Tie obsluhoval basgitaristkin otec a musím povedať, že rodinné puto a chémia rytmiky bola badateľná. Tato si vlastne pre seba z času neukrojil ani na jedno bubnové sólo (absencia čoho je na jazzovom koncerte nezvyklá) a ak to bolo rozhodnutie programové a nie ovplyvnené časovým obmedzením vystúpenia, prišlo mi to ako pekné a silné gesto, ktoré hovorilo: „Dcéra, predveď sa ty, dnes to nie je o mne.“ Nedá mi vytvoriť paralelu medzi koncertom Andreasa Varadyho práve na minuloročných Bratislavských jazzových dňoch, ktorého otec, v tomto prípade v role basgitaristu, sa zjavne držal podobnej filozofie. Čo sa kompozície týka, hralo sa štandardne. Bluesové a jazz-rockové témy (jedna zo skladieb mi evokovala klasiku „Cissy Strut“ od skupiny The Meters) dávali priestor sólovým výkonom jednotlivých hudobníkov, vyzdvihol by som najmä prácu klávesistu. Najviac z celého vystúpenia ma však oslovil prídavok, ktorý si vytlieskalo publikum. Kinga vystúpila sama a zahrala na basgitare cover skladby „Tears in Heaven“ od Erica Claptona. Úprava bola vynikajúca, krásne zharmonizovaná, s efektívnym využitím reverb efektu, ktorý skladbe dodal potrebnú atmosféru.
Cory Henry
Hoci sa nasledujúcim číslom znížil počet hudobníkov zo štyroch na dvoch, energia v sále sa už po niekoľkých minútach nečakane rozvibrovala. Vystúpenie Coryho Henryho bolo tým, čo by mal jazz a snáď aj hudba ako taká vo svojej ideálnej podobe predstavovať. Tóny a harmónie totiž dostali význam. Vyjadrovali radosť a šťastie, zahlbenie a melanchóliu, prekvapovali a šokovali, upokojovali a hladili, žartovali. Myslím, že im rozumel každý, myslím, že sa viac či menej dotkli každého, bez rozdielu veku, hudobnej preferencie, či znalosti hudobnej teórie. Áno, inštrumentálne to bolo bravúrne číslo, dočkali sme sa klávesových a organových sól plných dynamických kontrastov, jedného výpravného bubeníckeho sóla, či burácajúcich synth bass groovov. Predovšetkým to však bolo vystúpenie, kde všetka virtuozita bola podriadená účelu odovzdať publiku emóciu, posolstvo, hodnotu. Bolo to spevavé (Coryho podmanivý a úprimný spev asi každého prekvapil), veľmi zábavné (hudobník hrajúci Chicka Coreu, pričom sa súčasne venuje opravovaniu nesprávneho zapojenia pedálov na zadnej strane klávesov je naozaj jedinečný pohľad), a veľmi hlboké. Kazateľ Cory (kto bol na koncerte, prívlastok pochopí) totiž nielen hral na organe a spieval, ale aj rozprával a téma bola vážna. Tu je prepis jeho slov ako si ich pamätám:
„Kto z vás vlastní MacBook? …Ja tiež. Nedávno som chcel urobiť upgrade na nový a viete, čo som zistil? Tie nové nemajú CD/DVD mechaniku. Viete, čo to znamená? Keď si kúpite CD od svojho obľúbeného interpreta, už si ho nebudete môcť za normálnych okolností pustiť. Tlačia vás k tomu, aby ste hudbu streamovali. Zapli si Spotify a streamovali ju z internetu. Pamätáte si, kedy ste si naposledy kúpili niečo za nula celých nula nula nula nula pätnásť centov? Ja nie. Ale to je suma, ktorú dostanete, ak si niekto pustí vašu skladbu ako stream… Umelci neprežijú bez vašej podpory. Prosím podporte ich kúpou ich albumu, alebo trička, alebo čohokoľvek… Na albumoch stále záleží!“
Tento článok je predovšetkým reportáž. Ak dovolíte, zatiaľ teda bez komentára.
Cory ako aj jeho bubny obsluhujúci spoluhráč darovali návštevníkom Ateliéru Babylon nevšedný zážitok. Nech je dôkazom tohto tvrdenia standing ovation na konci vystúpenia, pri ktorom publikum zborovo spievalo melódiu jednej z Coryho skladieb (stále hovoríme o jazzovom koncerte) a zavolalo si ho tak späť na pódium. Umelec sľúbil, že sa na Slovensko vráti onedlho so svojím projektom The Funk Apostles. Požiadal divákov, aby o tom „povedali každému“. Spĺňam si teda svoju úlohu.
Jacob Collier
Záverečným číslom večera bol koncert mladého jazzového génia z Veľkej Británie, Jacoba Colliera. Počet účinkujúcich sa znížil opäť, boli sme svedkami one man šou, a šou to bola vskutku kuriózna a unikátna. Nezainteresovaný človek by pred samotným koncertom povedal, že nasledujúce číslo bude vystúpením väčšej kapely, alebo si snáď niekto práve otvoril na pódiu obchod s hudobninami. Narátal som hneď niekoľko klávesových setov, bol tam klasický akustický klavír, sada bicí a perkusií, či basgitara a kontrabas. Vtip bol v tom, že na všetky nástroje hrala jedna osoba. Naraz. Spravidla to fungovalo takto: Jacob takpovediac obehol pódium a na každom nástroji si nahral slučku, ktoré jeho zvukový majster navrstvil na seba a „zaloopoval“, teda ich nechal opakovať sa v rámci daného rytmu. Mladý hudobník potom do tejto slučky sóloval na jednom z nástrojov, alebo spieval. Či už prirodzeným hlasom, alebo si pomocou akéhosi jemu na mieru vyrobeného klávesového vokalizéra vytváral harmonicky bohaté a nekonvenčné viachlasy. Bola to skvelá šou pri ktorej Jacob v rapídnom slede striedal nástroje, presúvajúc sa z jedného konca pódia na druhý. Akoby stvárňoval akéhosi šialeného hyperaktívneho umelca, ktorý v reálnom čase doslova buduje monumentálne hudobného dielo pred zrakmi divákov. K výslednému efektu nepochybne dopomáhala aj originálna videoprojekcia, ktorá na plátne zobrazovala pódium Ateliéru Babylon z výšky a pomocou technológie a umu Jacobovho backstage technika podľa jeho hudobných slučiek či viachlasého spevu klonovala a vrstvila aj umelca samotného. Bolo očarujúce vidieť ako sa jazz, žáner často považovaný za „starý“, kĺbi s modernými audiovizuálnymi technológiami. Burácajúce a komplexné mnohovrstvové originálne kompozície či cover verzie striedali pasáže, kde britský hudobník (typicky anglické distingvované vystupovanie a reč sa nezapreli) hral na akustickom klavíri a spieval bez podpory efektov a playbacku (playback a jazz je snáď témou na inokedy), čo bolo vítaným kontrastom pre ucho. Aj jeho multiinštrumentalistický a skladateľský talent, ako aj technologická bravúra jeho tímu, si vyslúžili prídavok na záver.
Jarné bratislavské jazzové dni 2016 v Ateliéri Babylon boli unikátnym koncertom, ktorý prekračoval hranice tradičnej a dnes už hádam aj skreslenej predstavy o tom, čo je jazz a ako znie. Často sa stretávam s ľuďmi, ktorí jazz a priori odmietajú, lebo si ho asociujú výlučne s jeho starými či až prastarými formami. Jeho svet je pritom omnoho farebnejší, bohatší, a bližší uchu a vkusu človeka 21. storočia, ako by sa mohlo zdať. Nezaspal totiž dobu, neignoruje reálie dneška. Naopak, mení sa a reflektuje časopriestor, v ktorom sa nachádza, a tento koncert bol toho dôkazom. Peter Lipa vyjadril potešenie, že na jazz chodí stále viac a viac mladých ľudí. Verím, že tento trend bude pokračovať, a že ďalšie podujatie bude vypredané. Tento večer by si to rozhodne zaslúžil.
foto Valentína Nídelová
© 2019 jarnejazzaky.sk | vytvoril vojtyla.sk